reklama

Dobrodružstvá z Holandska č. 1

Neobyčajné príbehy obyčajnej Slovenky, ktorá si zbalila saky-paky a odišla za dobrodružstvom do  krajiny, kde žijú v priemere najvyšší ľudia na svete, je plná tulipánov, porcelánových topánočiek,  veľkých okien a chutných syrov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Idylicky zasadené stromy, ktoré lemujú cestu a vy máte chuť pomenovať ich ako Anna pomenovala svoju Aleju milencov - to je Holandsko. Pozeráte sa na všetkých tých cyklistov, ktorí s ľahkosťou premávajú disciplinovane v jednom, či druhom pruhu. V hlave si predstavujte, ako si ozdobíte košík na svojom prvom bicykli, ktorý sa chystáte kúpiť. Predstavujte si, ako pôjdete do obchodu s potravinami a kúpite si zeler - nie pre kulinárske umenie, či zdravý životný štýl, ale preto, že to vyzerá TAK romanticky keď trčí z košíka. A potom prišiel ten deň D. Ráno, plná nadšenia vybrala som sa z Amersfoortu do Amsterdamu. Predstavovala som si, ako držím volant bicykla, vietor sa pohráva s mojimi vlasmi a ja si vychutnávam svoju jazdu za zvukov inštrumentálnej hudby v mojej hlave. S priateľom sme išli autom - naše výpočty, ako sa bicykel zmestí do auta, sme veľmi sofistikovane zavrhli už niekde za Amersfoortom. Ale to ma vôbec neodradilo. Mala som plán. Áno - plán. Pôjdeme do obchodu, obzriem si bicykel - odborným okom sa pozriem na košík, lebo to bola jediná vec, ktorej som ako-tak po technickej stránke rozumela. Kúpim ho. A odcvál... ehm....teda odtiahnem ho domov. Malú chvíľku sme sa snažili napchať Čučoriedku - môj modrý bicykel - do auta. Bolo by jednoduchšie napchať môj zadok do nohavíc, ktoré som nosila v pätnástich, ako vopchať Čučoriedku dnu. A tak som prehlásila:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"To je v poriadku ja na ňom pôjdem na stanicu, potom vlakom a zo stanice domov na bicykli." na jednej strane znel môj hlas sebavedomo.

"Si si istá?" absolútna absencia dôvery v hlase môjho priateľa, na strane druhej.

"Absolútne." ...a tak som teda "absolútne" sebavedomo naskočila na ženský bicykel. Som super, znelo v mojej hlave. Pozitívna afirmácia. Poď, poď dievča....ukáž to svetu ako ti to ide. Poď, zaber...V mojej fantázií som vyhodila pomyselný zeler a predstavila si pred sebou cieľovú pásku Tour de France. Do momentu kým bolo treba brzdiť. Skúšali ste niekedy brzdiť ľavou nohou v aute? No je to veľmi podobné, ako keď brzdíte prvý raz bez citu na bicykli, ktorý nemá ručnú brzdu. V tom momente som začala prosiť o dve veci, "šéfko, prosím nech dôjdem na stanicu v rámci možnosti kompletná" a druhá vec "prosím, nech nemá nikto v ruke mobil, keď pôjdem okolo." Zrazu som sa v pamäti vrátila na môj prvý deň za volantom spred desiatich rokov, na všetky tie francúzske nadávky a prostredníčky. Pochopila som, že bicyklovanie v Amsterdame je niečo ako adrenalínová jazda smrti. Kľudne by ma mohli spustiť na bicykli bez bŕzd z hory Šiša Pangama a mala by som rovnaký pocit. Jediný spôsob ako prežiť, ak idete prvý raz na bicykli v Amsterdame je nepozerať sa späť. Nepozerať sa na toho 4 ročného chlapčeka, ktorý je lepší cyklista so zaviazanými očami, ako vy. Vyhnúť sa veľkým masám cyklistov, ktorí vstup do vášho osobného priestoru nevnímajú ako niečo spoločensky nevhodné, ale skôr ako skupinovú výzvu. Vo chvíli, keď som si myslela, že už ma nič neprekvapí...Dážď. Áno, v Holandsku občas prší. Takže ďalší môj zmysel, do ktorého som vkladala dôveru bol otupený. Už to nebola otázka bicyklovania. Začala to byť otázka prežitia. Buď ja, alebo ten ten 82 ročný senior v mojich pedálových pätách. Viete, ak vám niekto povie, že tri prevody úplne stačia na Holandské cesty. Neverte im. Skúste pouvažovať nad vašou kondičkou a nie nad tým obrazom ladnej jazdy Holanďanky na bicykli. Vy nie ste Holanďanka a predpokladám, že už vôbec nie cyklisticky vytrénovaná Holanďanka. V istých momentoch som si priala sedieť na mojom horskom slovenskom bicykli na ktorom som bez väčších problémov vyšliapala kopec z Aničky na Ťahanovce. V Holandsku máte špecifickú cyklistickú infraštruktúru. Cyklisti majú jedinečné postavenie, ktoré je vo väčšine prípadov nadradené autám. Nemyslím si, že by som prežila, ak by ďalším rizikom na tejto mojej ceste boli ešte aj autá. Jediné, čo mi pomohlo prežiť bol fakt, že v Amsterdame sú vodiči zvyknutí na ľudí, bez absolútneho pudu akejkoľvek sebazáchovy. Mokrá, spotená sa mi podarilo dostať na stanicu. Vnútorne som sa búchala po hrudi a chválila sa. Jéa. Dala som to. Vyzerala som síce, ako keby som práve zachránila 24 mačiek z horiaceho domu, ale ten pocit hrdosti mi nemohol zobrať nikto. Kúpila som si lístok, nenašla výťah na bicykle, takže plná endorfínov z jazdy som si povedala "pcha ...tak ja že by som nevytiahla bicykel po schodoch"...no vytiahla, ale 7x som sa zastavila, 3x som plakala, roztrhala som si silonky a skoro zlomila prst na nohe. Noa. Dokázala som to. Vo vlaku ma čakala posledné výzva, uzavrieť bicykel. Mala som na ňom taký špeciálny systém uzavretia. Samozrejme, som pri tom maturovala pol cesty vlakom. Päť sekúnd predtým, ako by som stlačila záchrannú brzdu a Čučoriedku vyhodila z okna - priateľovi povedala, že ma okradli (veď som aj tak vyzerala, alibi by som teda mala) ma poklepkal po pleci holandský pán, ktorý ma inštruoval po holandsky. Nerozumela som mu ani slovo, ale všetky tie hodiny Aktivít a pantomímy sa mi konečne vyplatili. Pri pohľade na jeho zhovievavú tvár, sa mi uľavilo. Cesta zo stanice domov prebehla pokojnejšie. Možno preto, že som na ceste bola sama a moje potencionálne nebezpečenstvo ostalo Amsterdame. Možno preto, že cyklisti v Amsterdame poslali telegraf cyklistom v Amersfoorte "chráň sa kto môžeš, šialená Slovenska na bicykli. A možno len preto, že ja a Čučoriedka sme konečne našli spoločnú reč. Až do nasledujúceho dňa. Povedala som si, že už keď je medzi nami takéto puto, dokážeme to. Google mi povedal, že do práce je to 22 minút (7 km) ...poznám sa. Vyrazila som do práce o hodinu a pol skôr - do deviatej to musím zvládnuť. Do práce som prišla o pol jedenástej taxíkom. Nuž...nie je nič lepšie, ak má vaša navigácia zmysel pre humor, ktorému nerozumiete. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Moja rada priatelia, ak prídete navštíviť Amsterdam a časť vášho šialeného ja si bude chcieť požičať bicykel. Zvážte, či životná poistka, ktorú máte uzavretú stojí za predčasné ukončenie vášho mladého života. 

Pozdravujem z Holandska, živá a nepolámaná. 

Karolína

Karolína Hrešková

Karolína Hrešková

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kedysi dávno...som bola dieťa, potom som sa stala dievčinou, neskôr normálnou ženou a dnes som už kompletne nenormálna - prispôsobila som sa 21. storočiu. Na opustený ostrov by som si zobrala knihu a radšej by som zamrzla, ako by som ju mala použiť na udržanie ohňa. Som žena, dcéra, sestra, hľadačka, hladná, lačná, tichá, hlučná, pokorná a občas pyšná, sarkastická a tisíckrát stratená a párkrát nájdená. Som to, čo si život vymyslel. Myslím, občas...že by to mohol byť nezmysel, ale potom pochopím, keď sa zamyslím...že. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu