Dobrodružstvá z Holandska č.2

Autor: Karolína Hrešková | 11.11.2020 o 22:37 | Karma článku: 3,72 | Prečítané:  474x

Niekedy si o sebe nahováram, že som sa citovo adaptovala na škodoradosť. Myslím si, že moja nešikovnosť otupila zmysel pre empatiu pri ľuďoch, ktorí sa dostanú do trápnej situácie a možno som len jednoduchý človek. 

Myslím, že v úvode textu je dôležité poukázať na moju absolútnu absenciu orientačného zmyslu. V čase, keď som bývala na Slovensku, chodievali sme často s priateľmi do hôr. Keď som určovala turistickú trasu ja, moji priatelia si vždy pribalili o dva-tri litre vody viac, úplne náhodou si v ten deň zobrali sadu prežitia od Bear Gryllsa a niektorí sa dokonca dobrovoľne spustili zo schodov aby mohli predstierať, že si zlomili nohu. Som jediný človek na svete, ktorý dokáže urobiť Pacifickú hrebeňovku v lese s rozlohou 10 hektárov. Nehovoriac o tom, že keď si zapnem GPS, prvé čo počujem je roztrasený hlas ženy, ktorý hovorí "O desať metrov odbočte na parkovisko, prosím vypnite ma a použite papierovú mapu, prosím. Prosím." 

Keď som prišla do Holandska vždy som sa počas mojich voľných dní vybrala na takéto potulky. Nastúpila som na autobus, vystúpila na Bohom zabudnutej zastávke a vybrala sa späť po svojich. Tieto prechádzky som stále vnímala ako ako istý druh dobrodružstva. Viem, že som stratená,  keď sa obzriem a v hlave začnem kalkulovať trasu slovami "vzdušnoooou čiarooooou, by to maloooo byť...". Vážim si moju schopnosť aktuálne zhodnotiť vzniknutú situáciu a veľmi flexibilne zareagovať - väčšinou začnem fotiť a hmmkať. Veľmi dôležitý, v takejto situácií, je výraz tváre - ak sa tvárite, že viete kde ste, nehrozí vám nebezpečenstvo, po pár hodinách budete veriť tomu, že by ste sa presne lokalizovali prstom na mape. Po pár kilometroch, keď môj krokomer povedal, že na to kašle a vypol sa, objavila som cestu domov. Zrak som uprela na veľmi nezvyčajne vyzerajúcu cestu, jednu dedinu pred Volendamom. Táto dvojkilometrová plocha bola mierne rozbagrovaná - všade bola voda, blato a kačky. A tak, poznamenaná Slovenskom som samú seba presvedčila, že asi niečo prerábajú a nestihli to dokončiť, teda jediné možné riešenie bolo nechať to v tomto dezolátnom stave do druhého dňa (...Holanďania, som ja normálna, takéto konštrukty v mojej hlave. Pche?!). Pomaly som sa začala brodiť, čím som bola ďalej, tým som bola hlbšie. Bola to veľmi príjemná masáž nôh, hlavne keď sa moja topánka zasekla a musela som ju hľadať pod blatom. Hovorila som si, musí to byť cesta domov, musí. Nebola. Po krátkej chvíli tohto brodenia som uvidela na druhej strane rieky chodník, ktorý som si z pôvodnej cesty nevšimla. Vystavoval sa mi a hrdo sa pýšil tým, ako ma okabátil. Počula som ako sa mi smejú moje myšlienky, ako sa smejú kačky a ako niekto odfukuje za mojim chrbtom. Pomaly som sa otočila a naskytol sa mi pohľad na dve nešťastnice, ktoré tlačili bicykel. Kolesá bicykla sa im zabárali do blata a dievčatá s tým bojovali statočnejšie, ako bojovala moja babička s mandelínkou zemiakovou, tou americkou imperialistkou. V tej chvíli som nevydržala, pretože ja som vedela, čo ony ešte nevedeli. Moja trénovaná škodoradosť a pocit nulovej empatie v podobných situáciách spôsobili, že mi od smiechu tiekli slzy. Vo chvíli, keď sa ma nesmelo opýtali:

" Prosím ťa, je toto cesta do Volendamu?"

Ak sa dobre pamätám, tu som sa smiala tak veľmi, že mi asi vyfrklo aj čosi z nosa. Číra škodoradosť, že sa v tom bahne nerochním sama zo mňa sršala ako gejzír v Herľanoch.

"Nie, ale tamtá..." ukázala som prstom na cestu za riekou "...určite áno".

Takto sme sa spoločne bahnili, bez wellnes poplatkov ešte asi 20 minút, kým sa táto bahnitá cesta spojila s cestou normálnou. Vždy keď niekomu ostala topánka v bahne, alebo sa zaseklo koleso bicykla nasledoval záchvat smiechu. Mám rada ľudí, ktorí dokážu z nepríjemností vyťažiť. Vždy ma inšpirujú. Už si ani nepamätám ich mená, ale viem, že na toto dobrodružstvo nezabudnem. Odniesla som si z toho dokonca morálne ponaučenie - ak sa niekto z vášho okolia ocitne v bahne, nemusíte ho z neho hneď ťahať. Niekedy proste pomôže, ak s tým človekom, tú trasu prejdete. 

Karolína

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Potrebovali ísť k blízkym a nepustili ich. Neboli privilegovaní ako Kollár

Nemocnice väčšinou púšťajú príbuzných k zomierajúcim.

Stĺpček Petra Schutza

Návštevy Kollára v nemocnici volajú po demisii

V druhom slede kandidátov na politický koniec sa tlačia glosátori.


Už ste čítali?